1. Čím sa vyznačovala vláda Ondreja II.?

2. Čo bola Zlatá bula a prečo ju kráľ vydal?

3. Ako sa líšila vláda Bela IV. od vlády jeho otca?

4. Kto boli Tatári, prečo, kedy a ako vpadli do Uhorska?

5. Aké dôsledky mal vpád Tatárov na kráľovstvo?

6. Akými spôsobmi sa ho kráľ snažil obnoviť?

7. Kedy a ako začali vznikať nové mestá?

→ uč. Isn, s. 223-235 + uč. I, s. 136-141

→ s.u. IV, s. 24-27 + n.u. II, s. 29-34 + nn.u. 7, s. 42-43

→ a. I, s. 19-20/ m. 51-54 + a. II, s. 14

Po smrti Štefana I. z dynastie Arpádovcov, ktorá vládla v Uhorsku v rokoch 1000 až 1301, sa na tróne vystriedali silní aj slabí panovníci. Napríklad počas vlády kráľa Kolomana I., ktorý v roku 1102 ku kráľovstvu pripojil územie Chorvátska, sa Uhorsko stalo jednou z európskych mocností. Svoje postavenie si upevnil aj zrušením Nitrianskeho údelného vojvodstva. Od roku 1205, keď korunu získal Ondrej II., však kráľovská moc už len upadala. Jednou z príčin boli vojenské výpravy, ktoré Ondrej podnikol, aby získal Haličské kniežatstvo, teda územia dnešného juhovýchodného Poľska a priľahlej Ukrajiny. Toto dobývanie financoval rozdávaním kráľovských majetkov. Neúspešne. Halič napokon nezískal.

Nielenže rozdával kráľovské majetky svojim prívržencom a to v rozsahu celých komitátov, ale zároveň zveroval najvyššie funkcie v krajine do rúk cudzincov, predovšetkým Nemcov, židov a moslimov. Tak si proti sebe popudil uhorskú šľachtu. V roku 1222 ho preto donútila vydať dokument nazývaný Zlatá bula. Zlatá bula obmedzovala kráľovskú moc v prospech šľachty a cirkvi. Napríklad zaručovala šľachte dedičnosť a nezdanenie majetkov, zaväzovala kráľa nerozdávať majetky a úrady cudzincom, vyžadovala síce od šľachty obranu krajiny, ale v prípade výpravy za hranice, predpisovala kráľovi hradiť jej všetky náklady. Dokonca zavádzala právo vzbúriť sa proti panovníkovi, ak by nedodržiaval tieto záväzky.

Kráľ aj tak ustanovenia Zlatej buly ignoroval, čo prinieslo len ďalšie spory. Stabilizovať situáciu v krajine a znovu upevniť kráľovskú moc sa podarilo až po smrti Ondreja jeho najstaršiemu synovi Belovi IV. Ale len dočasne. Keď v roku 1235 zasadol na trón, nariadil kontrolu všetkých predchádzajúcich kráľovských darovaní majetkov a úradov. Tým si znepriatelil veľkú časť uhorskej šľachty. Onedlho na to doplatila celá krajina. Zároveň vo veľkom podporoval zakladanie a rozvoj miest, ktoré sa mali stať jeho hospodárskou a politickou oporou proti silnejúcej šľachte. Napríklad v roku 1238 udelil mestské privilégia Trnave, ktoré sú najstaršími zachovanými na našom území.

V roku 1239 prijal Belo do krajiny kočovný kmeň Kumánov, ktorí utekali pred Mongolmi, nesprávne označovanými aj ako Tatári. Usadil ich medzi Dunajom a Tisou. Na začiatku 13. storočia mongolské kmene zjednotil Temüdžin, nazývaný Džingischán. Založil Mongolskú ríšu, ktorá sa napokon stala jednou z najväčších ríš v dejinách ľudstva. V 30. rokoch 13. storočia jeho nástupcovia bojovali proti kniežatstvám na území dnešného Ruska a Ukrajiny, ktoré si postupne podmanili. Ich cieľom bolo dobytie Európy. Prijatie Kumánov do Uhorska kráľom Belom Mongoli využili ako zámienku na vpád. V roku 1241 prekročili Verecký priesmyk v Karpatoch, na severovýchode Uhorska, mieriac do stredu krajiny.

S početnejšou uhorskou armádou sa stretli 11. apríla 1241 neďaleko dediny Muhi pri rieke Slaná, na území dnešného severovýchodného Maďarska. Vzhľadom na zlé vzťahy šľachty s kráľom, zlú disciplínu a velenie bola uhorská armáda porazená. Kráľ Belo sa ledva zachránil útekom. Pri Ostrihome sa k Mongolom pripojil druhý prúd ich armády, ktorý medzitým rozprášil poľské vojská. Zo severozápadu cez Moravu vpadol na územie západného Slovenska, ktoré úplne spustošil. Mongoli v centrálnom Uhorsku plienili do leta 1242, keď sa v dôsledku smrti chána Ogotaja rozhodli vrátiť do vlasti a zúčastniť na voľbe nového vládcu. Ich odchod urýchlili aj pretrvávajúce dažde a podmáčané pastviny v Potisí.

Po náhlom odchode Mongolov z krajiny však v dôsledku hladomoru umrelo ešte viac ľudí než počas ich približne ročného plienenia. V oblastiach, ktorými sa prehnali, odolali len opevnené kamenné hrady. Tých však vtedy stálo len zopár. Obyčajní ľudia sa schovávali väčšinou v lesoch a horách. Kráľ Belo IV. bol nútený povoliť šľachte výstavbu ďalších kamenných hradov, aby tak vznikol účinný systém obrany krajiny. Tým sa opäť začali zmenšovať kráľovské majetky a oslabovať kráľovská moc. Toto rozhodnutie sa ale počas druhého mongolského vpádu do Uhorska v roku 1285 ukázalo napokon ako veľmi rozumné. Vďaka efektívnej sieti hradov a zmene vojenskej taktiky boli Mongoli tentokrát porazení.

Aby sa kráľovstvo ekonomicky spamätalo, bolo potrebné spustošenú krajinu dosídliť. Kráľ i šľachtici pozývali tzv. hostí predovšetkým z nemecky hovoriacich oblastí Európy. Usádzali sa v už existujúcich mestách alebo zakladali nové. Boli zruční remeselníci, baníci a obchodníci. Kráľ novovznikajúcim mestám aj starším trhovým osadám udeľoval rozličné kráľovské privilégia, aby podporil ich rozvoj. Za to museli platiť pravidelnú daň. Stali sa tak dôležitým zdrojom príjmov panovníka a oporou jeho moci. Najvýznamnejšou výsadou bolo právo samosprávy. Mešťania ňou získali právo voliť si richtára, mestskú radu a farára. Mohli slobodne nakladať so svojím majetkom a sťahovať sa.