t é m a 11

S v e t k a t e d r á l

s t r e d o v e k á s p o l o č n o s ť

pojem stredovek a jeho časové vymedzenie

štruktúra spoločnosti a tzv. lenný systém

agrárna revolúcia a život v stredoveku

s t r e d o v e k é m e s t á

vznik a postavenie miest v stredoveku

faktory ovplyvňujúce ekonomický rozmach miest

diaľkové obchodné cesty a významné centrá obchodu

s t r e d o v e k á k u l t ú r a

význam kláštorov ako centier pokroku

vzdelanosť a prvé univerzity

umenie a architektúra

p r e p o j e n i e t é m y s a k t u á l n o u p r o b l e m a t i k o u

p r á c a s p r a m e ň m i

→ privilégiá mesta Trnavy (1238)

→ porovnanie znakov románskeho a gotického slohu prostredníctvom obrazového materiálu

→ staršia učebnica I, s. 116-117, 163-179

→ učebnica I, s. 84-106

→ atlas I, s. 20-21

→ atlas II, s. 11-14

Z p o l í d o h r a d o v

Najvplyvnejšou súčasťou každého kmeňa bola družina bojovníkov, z ktorých najudatnejší sa stal ich kráľom.

Keď získali nové územie, kráľ ho celé (aj s ľuďmi) považoval za svoj majetok (bol vlastníkom všetkej pôdy).

Spravovať krajinu však sám nestačil a preto využíval bojovníkov zo svojej družiny a aj cirkevných hodnostárov.

Aby si zabezpečil vernosť, začal ich odmeňovať tým najcennejším, pôdou a rozličnými výsadami (šľachta).

Pôda, ktorú prepožičal sa nazývala léno (feudum) a ten komu ju prepožičal bol jeho lenník (kráľovský vazal).

Aj títo nadobudli obrovské majetky (žili na hradoch) a tiež si vytvorili skupinu vlastných (nižších) vazalov.

Kráľovskí a nižší vazali prepožičiavali pôdu roľníkom, aby ju obrábali a odvádzali im rôzne dávky a poplatky.

Všetci vazali skladali svojmu lennému pánovi prísahu vernosti, čím sa mu zaviazali (napr. bojovať zaň a pod.).

Tak sa do konca 8. storočia vytvoril tzv. lenný (feudálny) systém, ktorý sa postupne rozšíril po celej Európe.

Časť zemepánskych polí neobrábali roľníci, ale neslobodní vojnoví zajatci či dlžníci (boli majetkom pána).

Slobodní roľníci mali zároveň povinnosť bojovať v kráľovskom vojsku a tak sa dostávali do ťažkej situácie.

Aby polia neboli neobrobené a rodina hladná, roľník požiadal nejakého z pánov, aby zaň prevzal povinnosť.

Roľník mu za to musel dať pôdu, na ktorej zostal žiť, no pánovi odvádzal časť úrody a plnil rôzne služby.

Tak sa na konci 10. storočia zo slobodných roľníkov vytvorila vrstva na zemepánovi závislých poddaných.

Hoci roľníci ťažko pracovali celé dni (aj ženy a deti), ich úsilie stačilo len na zabezpečenie základných potrieb.

Avšak asi tretinu letných dní nemuseli pracovať vôbec, pretože toľko z leta tvorili nedele a cirkevné sviatky.

Ich strava bola veľmi jednoduchá a jednotvárna (kaše z obilnín, chlieb, mliečne výrobky, mäso len zriedkavo).

Žili v drevených domoch s jednou izbou, s malými oknami a otvoreným ohniskom (v zime aj so zvieratami).

Nepoznali umelé osvetlenie a tak ich pracovný deň závisel od denného svetla a zvonenia kostolných zvonov.

Rodilo sa oveľa viac detí ako dnes (4 až 12), ale polovica z nich zomrela v detstve (i mnohé ženy pri pôrode).

Kvôli hladomorom, vojnám, pôrodom a nákazlivým chorobám bola priemerná dĺžka života v Európe 35 rokov.

Najväčšia morová epidémia (čierna smrť) zasiahla Európu v 2. pol. 14. storočia (podľahla jej tretina Európy).

Spôsob obrábania pôdy sa stáročia nemenil (nevedeli zabrániť únave pôdy preto časť nechávali ležať ladom).

Do 12. storočia prevládalo dvojpoľné hospodárenie (polovicu pôdy obrobili, polovicu nechali ležať úhorom).

Vtedy prešli na trojpoľný systém (tretina pôdy oziminy, tretina jariny, zvyšok úhor, a ďalší rok to prestriedali).

K lepšej úrode dopomohol aj vynález dokonalejšieho pluhu, nový spôsob zapriahania zvierat a zmena klímy.

S l o b o d a z a m ú r m i

Mestský život v dobe sťahovania národov vlastne zanikol, ľudia žili len v malých sídlach a takmer necestovali.

Väčšina obyvateľstva vtedy teda žila na vidieku, no kupci a remeselníci sa sústredili predovšetkým do miest.

Najprv len k ruinám antických miest (zničených počas sťahovania národov), neskôr do novozaložených sídel.

Vyvinuli sa z trhových lokalít, ktoré vznikali na križovatkách ciest, pri brodoch, hradoch, na morskom pobreží.

Zo začiatku si totiž ľudia všetko, čo potrebovali, vyrobili sami, no postupne narástla potreba vymieňať si veci.

Územia, na ktorých vznikali, však patrili kráľovi alebo iným zemepánom a preto im museli platiť vysoké dane.

Aby mestá prosperovali, králi a zemepáni (aj pod nátlakom) im začali udeľovať slobody (mestské privilégiá).

Šlo najčastejšie o oslobodenie od platenia daní, ciel a mýt, o vlastnú súdnu právomoc, právo ťažiť rudy a pod.

Získali tiež vlastnú samosprávu, na čele ktorej bola volená mestská rada a richtár (volili ich mešťania mesta).

Všetci obyvatelia miest boli osobne slobodní, no mestské práva mali iba tí, ktorí tam vlastnili nejaký majetok.

Žili v nich však rozličné vrstvy obyvateľstva, pričom najbohatšími boli kupci venujúci sa diaľkovému obchodu.

Najpočetnejší boli remeselníci a obchodníci, ktorí sa kvôli ochrane svojich záujmov združovali do tzv. cechov.

Mestská chudoba (sluhovia, tovariši, žoldnieri, žobráci a iní) nemala mestské práva, žila na okraji spoločnosti.

Diaľkový obchod v Európe sa začal rozvíjať až po 10. storočí (od 5. storočia obchodovanie totiž neexistovalo).

Prvé centrá diaľkového obchodu boli prístavné mestá Francúzska a Talianska, predovšetkým Benátky a Janov.

Z Orientu sa dovážali nové plodiny (ryža, cukrová trstina a i.), korenie, voňavky, luxusné látky a výrobky z kovu.

Cez Severné a Baltské more prúdil obchod so soľou, vínom, vlnenými látkami, sušenými rybami a kožušinami.

Okrem obchodníkov sa na cesty vydávali aj veriaci pútnici a to do Santiaga de Compostela, Ríma a Jeruzalema.

Celkovo sa však cestovalo málo (pešo, kôň), pretože cesty takmer neexistovali a všade číhalo nebezpečenstvo.

Asi od 13. storočia začali v mestách vznikať mestské školy (dovtedy poskytovali vzdelanie výlučne len kláštory).

V mestách vznikli aj univerzity (Bologna, Padova, Salermo, Paríž, Oxford), ktoré ponúkali najvyšší typ vzdelania.

Vyučovali hlavne teológiu, právo a medicínu, pričom študenti počas štúdia mali vystriedať niekoľko univerzít.

Tak sa zároveň medzi krajinami šírili informácie a znalosti (dovtedy obmedzene len vďaka mníchom a kupcom).

V architektúre sa snažili napodobniť antické stavby, kostoly mali mohutné múry, malé okná, skromnú výzdobu.

Keď v pol. 12. storočia zistili ako stavať vyššie, štíhlejšie a odľahčenejšie stavby, románsky nahradil gotický sloh.

Po celej Z a S Európe vznikali gotické katedrály (lomený oblúk, veľké okná s farebnými sklami, bohatá výzdoba).

S v e t p o d k r í ž o m

Štáty, ktoré vznikali v Európe na začiatku stredoveku svoje postavenie budovali aj šírením kresťanskej viery.

Ich vládcovia obdivovali a zároveň si uvedomovali silu cirkvi ako inštitúcie, ktorá prežila ešte z rímskych čias.

Predstavovala niečo trvácne, organizované a teda stabilné, čo bolo v tých nepokojných časoch veľmi dôležité.

Kresťanstvo sa šírilo nenásilným spôsobom (misionári z Británie), ale často aj násilím (Frankovia medzi Sasmi).

O duchovný život kresťanov sa starali kňazi a mnísi rozličných rádov, ktorým boli nadriadení miestni biskupi.

Mníšske rády v Európe vznikali od 6. storočia (benediktíni), pričom žili v kláštoroch, odlúčení od zvyšku sveta.

Riadili sa heslom ora et larbora (modli sa a pracuj), no kláštory boli zároveň aj centrami kultúry a vzdelanosti.

Spomedzi všetkých biskupov mal hlavné slovo rímsky biskup (nástupca sv. Petra apoštola), nazývaný pápež.

Jeden z najvýznamnejších bol Gregor Veľký (590 – 604), tvorca gregoriánskeho chorálu a pápežskej kancelárie.

Po rozdelení Rímskej ríše na Východorímsku a Západorímsku sa začali v kresťanskej viere objavovať rozdiely.

Niektoré kresťanské dogmy (nespochybniteľné pravdy) chápali veriaci inak v Konštantínopole a inak v Ríme.

Pápeži sa zároveň usilovali dosiahnuť, aby boli v oboch častiach Európy uznávaní ako hlava všetkých kresťanov.

Spory vyvrcholili roku 1054 cirkevným rozkolom (tzv. veľká schizma), čím sa kresťanstvo definitívne rozdelilo.

Vznikla západná kresťanská cirkev (rímskokatolícka) v Ríme a východná cirkev (pravoslávna) v Konštantínopole.

Najväčším zastáncom myšlienky nadradenosti pápežov nad všetkými kresťanmi, aj vladármi, bol Gregor VII.

Proti tomu sa však postavil nemecký kráľ Henrich IV., čím medzi nimi vypukol spor, nazývaný boj o investitúru.

Až roku 1122 sa vo Wormse podarilo uzavrieť dohodu (wormský konkordát), ktorá bola akýmsi kompromisom.

Odvtedy do začiatku avignonského zajatia (1309) mali pápeži vďaka svojej autorite rozhodujúcu moc v Európe.

Keď roku 1071 dobyli moslimovia (Turci) Jeruzalem, miesto hrobu Ježiša Krista, v Európe zavládlo zdesenie.

Koncom 11. storočia dobyli a ovládli aj veľké územia Byzancie preto byzantský cisár požiadal o pomoc pápeža.

Pápež Urban II. zvolal do mesta Clermont cirkevný snem, na ktorom vyzval do boja za oslobodenie Svätej zeme.

Výzva mala obrovský ohlas, mnohých viedla úprimná túžba oslobodiť sväté miesta, iní sa chceli len obohatiť.

Prvá križiacka výprava skončila roku 1099 dobytím Jeruzalema a založením tzv. križiackych štátov v Palestíne.

Turkom sa mesto podarilo získať späť, čo bol dôvod konania ďalších výprav, dovedna ôsmich (1096 – 1291).

Na ochranu pútnikov vznikali rytierské rády, ktoré zasahovali aj do bojov (templári, johaniti, nemeckí rytieri).

Ani jedna výprava však nedosiahla významnejší úspech a oblasť napokon nadlho ostala pod vládou moslimov.

Európa vďaka výpravám spoznala vyspelejšiu kultúru (ich plodiny, výrobky, životný štýl boli módnym hitom).

Vzdelanci mohli študovať diela antických autorov, na ktoré sa zabudlo, no v Oriente sa tešili veľkej popularite.

p o u ž i t á l i t e r a t ú r a

BARTL, Július - KAMENICKÝ, Miroslav - VALACHOVIČ, Pavol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií. 2. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. 269 s. ISBN 80-08-03504-8 (ďalej len: staršia učebnica I)

BARTL, Július - KAČÍREK, Ľuboš - OTČENÁŠ, Michal. Dejepis : Národné dejiny pre 2. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. 173 s. ISBN 80-08-03167-0 (ďalej len: staršia učebnica IIn)

KAMENICKÝ, Miroslav - KODAJOVÁ, Daniela - TONKOVÁ, Mária. Dejepis : Svetové dejiny pre 2. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. 199 s. ISBN 80-10-00149-X (ďalej len: staršia učebnica IIs)

BARTLOVÁ, Alena - LETZ, Róbert. Dejepis : Národné dejiny pre 3. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2005. 191 s. ISBN 80-10-00031-0 (ďalej len: staršia učebnica IIIn)

KODAJOVÁ, Daniela - TONKOVÁ, Mária. Dejepis : Svetové dejiny pre 3. ročník gymnázií. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006. 187 s. ISBN 80-10-00392-1 (ďalej len: staršia učebnica IIIs)

BADA, Michal a kol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2011. 271 s. ISBN 978-80-10-02006-5 (ďalej len: učebnica I)

BOCKOVÁ, Anna a kol. Dejepis pre 2. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2012. 223 s. ISBN 978-80-10-02207-6 (ďalej len: učebnica II)

LETZ, Róbert a kol. Dejepis pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2013. 287 s. ISBN 978-80-10-02389-9 (ďalej len: učebnica III)

GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas pre základné školy : Svetové a národné dejiny. 1. vydanie. Modra : MAPA Slovakia Plus, 2013. 88 s. ISBN 978-80-8067-274-4 (ďalej len: atlas I)

GURŇÁK, Daniel. Dejepisný atlas : Štáty v premenách storočí od úsvitu dejín do súčasnosti. 3. vydanie. Nitra : MAPA Slovakia, 2017. 61 s. ISBN 978-80-8067-307-9 (ďalej len: atlas II)